Ako som Vám bol sľúbil pri odchode z Cesenatica, posielam svoj krátky report z priebehu Maratona de Dolomiti.
Cesta z NL šla v pohode. Tradičný odjazd skoro ráno zabezpečil, že som do dedinky La Villa, kde sme mali prenajatý apartmán dorazil už okolo 4 poobede.
Stretnutie s partiou a hneď sme sa postavili do radu na registráciu. Všetko ide ako po masle. Talosi to majú premyslene do posledného detailu. Už dva dni pred akciou je atmosféra parádna, všade cyklisti, úsmevy, krásne stroje a očakávania zážitkov.
Deň predtým skúšam nohy na Gardene, a s úľavou konštatujem, že je to dobré a tie kopce dám...
Ráno budíček o 4.00 , výdatné raňajky a 5.30 sa spúšťame na miesto štartu. Cca 2 km predtým nás organizátori odkláňajú na bočné stúpanie a podľa farby štartového čísla aj na presné miesta. Po chvíli stúpania som zahriaty na prevádzkovú teplotu a v duchu si hovorím, že lepšie to organizátori ani nemohli vymyslieť.
Tie tisíce ľudí na štarte sa správajú normálne, nikto sa nikde netlačí a tak  sa všetci pomerne rýchlo zaradíme tam, kde podľa čísel patríme.
Cca 20 min pred štartom začnú nad balíkom krúžiť vrtuľníky s kamerami a človek ma pocit ako na pretekoch World Tour...
10 min do štartu a v hlave si opakujem vlastnú taktiku, teda ísť rozumne Sella Rondu (Campolongo, Pordoi, Sella a Gardena), šetriť sily tak, aby som na Giau šiel čo to dá a až do cieľa stupňoval tempo. No a samozrejme veľa piť, lebo teplo bolo už od rana a v mojom prípade aj veľa jest...  veď ma poznáte : )

Štart je na moje prekvapenie pomalší ako som čakal a nikto nejde nejaké šialene tempo. Spomínam si na všetko, čo som  sa naučil na belgických maratónoch a využívam každú medzeru, aby som sa dostal čo najviac dopredu.Campolongo sa ide ako tak v pohode, a z ničoho nič predo mnou oranžový  dres Alltrainingu : ) Prihováram sa, aby som zistil, či to nie je nejaká známa tvár z Mallorky, ale nie je. Chlapík trénuje s Vojtou, ale na Mallorku sa chystá až ďalšiu jar, tak snáď sa stretneme.
Je pomalší a keďže vidím medzeru a možnosť vyviesť sa dopredu, tak od neho miznem a ani mu nestihnem popriať veľa zdaru.
Sella Rondu dávam za niečo okolo 2 hodín a pri druhom nájazde na Campolongo očami hľadám Ellu (kamarátovu frajerku), ktorá nám mala dať bidony a jedlo. Je presne tam, kde bolo dohodnuté, vymieňam bidony za plné, dávam jej návleky a fičím ďalej.
Podľa rozpisu vidím, že po zjazde z Campolonga sú tam nejaké brdky a potom Passo Giau. V zjazde idem okolo svojej hranice, ale aj tak mam popri niektorých pocit, že stojím, dvaja mi preletia sprava rovno pred moje predne koleso a po slovensky im zakričím čo si o tomto štýle jazdy myslím... No nič, nechce sa mi zvyšok dňa stráviť v sanitke a idem radšej na istotu.
Prichádzam pod Giau, zastavujem na občerstvovačke, dopĺňam bidony, niečo zhltnem a hurá na to. Cítim, že síl mam stále dosť a snažím sa čím skôr dostať do svojho rytmu.... Bolí to ale čím ďalej tým viac, priemerný sklon 9,9 % a serpentíny robia svoje...sem tam vidím ako ľudia okolo mňa začínajú kľučkovať, zosadať v kŕčoch a prvý krát vidím chlapíka ťažko zvracať ... Tento kopec teda nedá nič zadarmo.
Svojim tempom predbieham niekoľko jednotlivcov a hore mi vyjde čas 59 min, čo je uspokojivé. Podľa rozpisu už len jeden kopec a dlhý zjazd do Corvary. Valparola je síce posledný kopec, ale parádne hnusný... po úvodnom stúpaním sa to zrovná a krátku chvíľu klesá, všetci letia o život a mňa napadajú Alešove slova o tom, že keď to začne klesať, tak sa netreba tešiť. Vleziem do háku chlapíkovi na krásnom Cannondali, po chvíli mu vystriedam a verím, že úspešnou spoluprácou sa dostaneme čo najďalej...
Aleš mal však pravdu, o cca 3 km sa to zdvihne a organizmus mysliac si, že najhoršie už bolo, protestuje. Ľahké kŕče a naraz to už nejde v tempe ako predtým. Cítim že Giau si vybralo svoju daň... Prebojujem sa na vrchol už sám, na poslednej občerstvovačke  nestojím a dám si predsavzatie, že až do cieľa tam nechám veľkú pílu, nech sa deje čo sa deje.
V zjazde ma predbiehajú hneď 2 sanitky a po cca kilometri vidím borcov ako len sedia pri zvodidlách... Zjazdy sú tu teda parádne, no stačí sekunda nekoncentrácie, zlý odhad a je po srande...
Ja si stále idem to svoje, akurát ku cieľu už viem, že do toho musím dať všetko, čo vo mne ostalo. Boli ma snáď každý a strašne ma pália nohy v tretrách. V zjazde na chvíľu vycvakávam a trocha sa to zlepší.
Stále na veľkej píle tlačím do cieľa čo to dá, predposledná zatáčka, posledná, spomínam si na Mallorku a Vojtove rady ako správne špurtovať, na cieľovej rovinke idem ešte pred skupinu a hurá už to mám za sebou !!
Výsledný čas 6:26 a 780. miesto z cca 4600 v mojej kategórii beriem ako fair umiestnenie a novú výzvu dať to pod 6 hodín na budúci rok !!

Prajem Vám všetkým veľa letnej pohody a vydarených štartov !!

SuperMário